ženilková tkanina

Ženilka je druh priadze alebo tkaniny z nej vyrobenej.Ženilka je francúzske slovo pre húsenicu, ktorej srsť má priadza pripomínať.

História
Podľa historikov textilu je priadza ženilkového typu novým vynálezom, ktorý sa datuje do 18. storočia a predpokladá sa, že pochádza z Francúzska.Pôvodná technika zahŕňala tkanie „leno“ látky a následné strihanie látky na prúžky, aby sa vytvorila ženilková priadza.

Alexander Buchanan, majster v továrni na tkaniny Paisley, sa zaslúžil o uvedenie ženilkovej tkaniny do Škótska v 30. rokoch 19. storočia.Tu vyvinul spôsob, ako tkať fuzzy šály.Zväzky farebnej vlny sa tkali do deky, ktorá sa potom strihala na pásiky.Boli ošetrené nahrievacími valcami, aby sa vytvoril krep.To viedlo k veľmi mäkkej, chlpatej tkanine s názvom ženilka.Ďalší výrobca šatiek Paisley pokračoval v ďalšom vývoji tejto techniky.James Templeton a William Quiglay pracovali na zdokonalení tohto procesu pri práci na imitácii orientálnych kobercov. Zložité vzory bolo ťažké reprodukovať automatizáciou, ale táto technika tento problém vyriešila.Títo muži si tento proces patentovali, ale Quiglay svoj záujem čoskoro predal.Templeton potom pokračoval v otvorení úspešnej spoločnosti na výrobu kobercov (James Templeton & Co), ktorá sa stala popredným výrobcom kobercov v priebehu 19. a 20. storočia.

V 20. a 30. rokoch 20. storočia sa Dalton v severozápadnej Georgii stal hlavným mestom všívaných posteľných prikrývok v USA vďaka Catherine Evansovej (neskôr k nej pridala Whitener), ktorá v 90. rokoch 19. storočia pôvodne oživila remeselnú techniku.Ručne všívané posteľné prikrývky s vyšívaným vzhľadom sa stávali čoraz obľúbenejšími a označovali sa ako „ženilka“, termín, ktorý sa uchytil. Vďaka účinnému marketingu sa ženilkové prikrývky objavili v mestských obchodných domoch a všívanie sa následne stalo dôležitým pre ekonomický rozvoj Severnej Georgie, aby sa zachovali rodiny. dokonca aj počas éry hospodárskej krízy. Obchodníci organizovali „rozťahovacie domy“, kde sa výrobky všívané na farmách dokončovali tepelným praním, aby sa látka zmrštila a „upevnila“.Nákladné autá doručili hárky s vyrazeným vzorom a zafarbené ženilkové priadze rodinám na všívanie predtým, ako sa vrátili, aby zaplatili šijacom a zbierali nátierky na konečnú úpravu.V tom čase už tufteri po celom štáte vyrábali nielen posteľné prikrývky, ale aj vankúše a podložky a predávali ich po diaľnici. Prvým, kto zarobil milión dolárov v obchode s posteľnými prikrývkami, bol rodák z okresu Dalton, BJ Bandy s pomocou svojho manželka Dicksie Bradley Bandy do konca 30. rokov 20. storočia, po ktorej nasledovalo mnoho ďalších.

V tridsiatych rokoch 20. storočia sa použitie všívanej látky stalo veľmi žiadaným pre prikrývky, rohožky, posteľné prikrývky a koberce, ale ešte nie pre odevy.Spoločnosti presunuli ručnú prácu z fariem do tovární kvôli väčšej kontrole a produktivite, pričom ich povzbudzovali k centralizovanej výrobe prostredníctvom ustanovení o mzdách a hodinách podľa zákona o všívaných posteľných prikrývkach National Recovery Administration.S trendom mechanizácie sa na vkladanie vyvýšených chumáčov priadze používali prispôsobené šijacie stroje.

Ženilka sa opäť spopularizovala pre odevy s komerčnou výrobou v 70. rokoch.

Normy priemyselnej výroby boli zavedené až v 90. rokoch, keď sa vytvorila Medzinárodná asociácia výrobcov ženilky (CIMA) s poslaním zlepšovať a rozvíjať výrobné procesy. Od 70. rokov 20. storočia každá hlava stroja vyrábala dve ženilkové priadze priamo na cievky, stroj mohol majú viac ako 100 vretien (50 hláv).Giesse bol jedným z prvých veľkých výrobcov strojov.Giesse získala spoločnosť Iteco v roku 2010 integráciou elektronickej kontroly kvality ženilkovej priadze priamo na ich stroji.Ženilkové tkaniny sa tiež často používajú v bundách Letterman, známych aj ako „univerzitné bundy“, na nášivky s písmenami.

Popis
Ženilková priadza sa vyrába umiestnením krátkych dĺžok priadze, nazývaných „vlas“, medzi dve „jadrové priadze“ a následným skrúcaním priadze dohromady.Okraje týchto vlasov sú potom v pravom uhle k jadru priadze, čo dodáva ženilke jej mäkkosť a charakteristický vzhľad.Ženilka bude vyzerať inak v jednom smere v porovnaní s iným, pretože vlákna zachytávajú svetlo inak.Žinilka môže pôsobiť dúhovo bez toho, aby skutočne používala dúhové vlákna.Priadza sa bežne vyrába z bavlny, ale môže byť vyrobená aj z akrylu, umelého hodvábu a olefínu.

Vylepšenia
Jedným z problémov ženilkových priadzí je, že chumáče sa môžu uvoľniť a vytvoriť holú látku.Toto sa vyriešilo použitím nízkotavného nylonu v jadre priadze a následným autoklávovaním (naparením) prameňov priadze, aby sa vlas usadil na miesto.

V prešívaní
Od konca 90. rokov sa ženilka objavila v prešívaní v množstve priadzí, yardov alebo povrchových úprav.Ako priadza je to mäkká, nadýchaná syntetika, ktorá po prišití na podkladovú látku poskytuje zamatový vzhľad, známy aj ako imitácia alebo „umelá ženilka“.Pravé ženilkové prikrývky sú vyrábané pomocou záplat ženilkovej látky v rôznych vzoroch a farbách, s „trhanými“ švami alebo bez nich.

Ženilkový efekt rozstrapkaným švíkom upravili quiltery pre ležérny vidiecky vzhľad.Prikrývka s takzvanou „žinylkovou úpravou“ je známa ako „handrová prikrývka“ alebo „prešívaná prikrývka“ kvôli rozstrapkaným odhaleným švom záplat a spôsobu, ako to dosiahnuť.Vrstvy mäkkej bavlny sa spoja do záplat alebo blokov a vpredu sa prišijú širokými neopracovanými okrajmi.Tieto okraje sú potom narezané alebo narezané, aby sa vytvoril opotrebovaný, mäkký „ženilkový“ efekt.

Starostlivosť
Mnohé ženilkové tkaniny by sa mali čistiť chemicky.Ak sa perú ručne alebo v práčke, mali by sa sušiť v práčke na nízkej teplote, alebo ako ťažká textília, sušiť naplocho, aby sa nerozťahovali, nikdy nevešať.